FANDOM


Who - 1975
The Who

The Who je anglická rocková kapela založená v roku 1964, ktorá koncertovala už aj v Bordelovej Lehote. Vo svojej dobe bola najväčším konkurentom The Beattles na poli popovej scény. Je považovaná za jednu z najlepších[1] a nejvlivnějších.[2] Kapela sa preslávila sprvu piesňou "My Generation" a prvou rockovou operou Tommy. Podľa rebríčka časopisu Rolling Stone sa skladba "My Generation" radí na 11. miesto z 500 najlepších piesní v histírii.[3] Tiež sa preslávili ničením nástrojov na pódiu.

História Edit

1960–1969 Edit

V roku 1962 sa v londýnskej Acton County Grammar School zoznámili Pete Townshend a John Entwistle a založili kapelu The Confederates. Townshend hral na banjo a Entwistle na lesný roh. Potom sa Entwistle zoznámil s Rogerom Daltreym, ktorý mu ponúkol miesto vo svojej kapele The Detours, ktoru založil rok predtým. Po pár týždňoch sa k nim pripojil aj Townshend. Kapela mala päť členov - Colin Dawson spieval, Daltrey hral na gitaru, Entwistle na basovú gitaru, Townshend na rytmickú gitaru a Doug Sandom na bicie. Po odchode Dawsona sa stal Daltrey hlavným spevákom a Townshend výhradným gitaristom. Keď sa usilovali o nahrávaciu zmluvu, bolo im povedané, že potrebujú nového bubeníka a vlastné skladby v štýle The Beatles alebo The Rolling Stones. V roku 1964 opustil Sandom kapelu a tá si na zostávajúce naplánované koncerty najala provizórneho bubeníka. Na jednom z nich oslovil Daltreyho Keith Moon a povedal mu: "Počul som, že hľadáte nového bubeníka. No, ja som lepší než ten, ktorého máte."[4] Keď mu hneď na onom koncerte bola daná príležitosť zahrať na bicie, Moon svoj výrok obhájil a kapela ho prijala medzi seba.

Vo februári 1964 počul Entwistle o kapele, ktorá sa tiež volala The Detours. Na návrh Townshendovho spolukútikužívajúceho Richarda Barnese si zmenili názov na The Who. Ničmenej, behom leta 1964 si pod vedením Petea Meadena zmenili názov na The High Numbers. Vydali singel "Zoot Suit"/"I'm the Face", ktorý prepadol, a kapela se vrátila späť k názvu The Who. Meaden bol nahradený manažérmi Kitom Lambertom a Chrisom Stampom.

Mali veľkú podporu miestnych, ale potrebovali sa nejako odlíšiť od množstva ďalších ambicióznych londýnskych kapiel. Behom jedného vystúpenia v júni 1964 Townshend omylom zlomil krk gitary o nízky strop[5] a nakoniec na pódiu rozmlátil nástroj úplne. Vzal si ďalšiu gitaru a pokračoval v koncerte. Asi o týždeň neskôr došli Townshendovi gitary, a tak prevrhol zosilňovače Marshall.[5] Aby Moon nezostal pozadu, zničil svoje bicie.[6] Tento incident sa podľa magazínu Rolling Stone stal jendým z "50 momentů, ktoré zmenili rock'n'roll".[7] V kapele sa stal hlavným skladateľom a tvárnou silou Townshend. Entwistle, Daltrey a Moon tiež prispeli niekoľkými piesňami.

Rané singly a My Generation Edit

Americký hudobný producent Shel Talmy bol producentom niekoľkých nádejných nových kapiel, vrátane The Who. V roku 1965 vyprodukaval ich prvý šláger "I Can't Explain", ktorý bol ovplyvnený hudbou The Kinks (ktorých producentom bol tiež Talmy). Pieseň sa dostala do Top 10 vo Veľkej Británii. Po nej nasledoval singel "Anyway, Anyhow, Anywhere", čo bola pieseň, na ktorej se skladateľsky podieľali Townshend s Daltreym.

Debutový album My Generation (v USA vydaný sťa The Who Sings My Generation) bol vydaný na konci roku 1965. Obsahoval "The Kids Are Alright" a titulnú skladbu "My Generation", čo bola jedna z prvých piesní so sólom na basovú gitaru.[8] Nasledovali ďalšie hity sťa "Substitute" o mladíkovi, ktorý sa cíti sťa podvodník, "I'm a Boy" o chlapcovi, ktorého obliekajú sťa dievča, "Happy Jack" o mentálne narušenom mladíkovi a "Pictures Of Lily" o mladíkovi upnutom na svoj plagát spore odetého dievčaťa, ktorý mu dal jeho otec. Rané singly, všetky napísané Townshendom, obsahujú motívy sexuálneho napätia a silných obáv dospievania.

A Quick One and The Who Sell Out Edit

Roger Daltrey -left and Keith Moon-right 1967

Roger Daltrey a Keith Moon, 1967

Hoci mala kapela so singlami úspech, Townshend chcel, aby boli ich albumy viac než len zbierka piesní. V roku 1966 vyšiel album A Quick One (v USA nazvaný Happy Jack), o ktorom sa zmieňovali sťa o mini-opere.

Po A Quick One nasledoval singel "Pictues Of Lily" a koncepčný album The Who Sell Out v štýle pirátskych rádií, ktorý obsahoval zábavné znelky a reklamy. Obsahoval tiež napríklad malú rockovú operu "Rael" a skladbu "I Can See For Miles". Ten istý rok tiež rozbili svoje nástroje na Monterey Pop Festival a toto jednanie zopakovali aj v televíznom programe The Smothers Brothers Comedy Hour, kde nechal Moon explodovať svoje bicie. Podplatil technika, ktorý naplnil biciu súpravu nadmerným množstvom výbušnín. Následná explózia bola silnejšia, než ktokoľvek očakával, vrátane Moona samotného. O pár rokov neskôr, behom natáčania dokumentárneho filmu The Kids Are Alright, Townshend tvrdil, že mu táto udalosť spôsobila tinnitus.

Tommy Edit

V roku 1968 boli The Who hlavnou hviezdou na prvom Schaefer Music Festivaleu v Central Parku v New Yorku a vydali singel "Magic Bus". V decembri sa so svojí mini-operou "A Quick One While He's Away" zúčastnili natáčania pre The Rolling Stones Rock and Roll Circus. Ten istý rok tiež Townshend poskytol rozhovor pre Rolling Stone, kde prehlásil, že pracuje na štandardne dlhej rockovej opere.[9] Tým mal na mysli Tommyho, prvé dielo uvádzané sťa rocková opera a medzník modernej hudby.

V tejto dobe ovplyvnil na mnoho ďalších rokov Townshendovu skladateľskú činnosť Meher Baba a je uvádzaný sťa Tommyho avatár. Okrem toho sa Tommy stal veľkým hitom.

Ten rok hrali The Who na Woodstocku, kde trvali na tom, aby im bolo zaplatené predtým, než pôjdu na pódium a zahrajú väčšinu Tommyho.[10] Behom ich vystúpenia sa na pódium dostal Abbie Hoffman, vedúci predstaviteľ Yippies, a organizátor koncertu Michael Lang. Hoffman bol pod vplyvom LSD. Vyskočil na pódium, zmocnil sa mikrofónu a snažil sa oboznámiť verejnosť s prípadom Johna Sinclaira, ktorý bol odsúdený k desiatim rokom väzenia za to, že agentovi protidrogového oddelenia v utajení poskytol dve cigarety marihuany. Townshend ho buchol so svojou gitarou a Hoffman spadol z pódia a zmizol v dave.

1970–1979 Edit

Townshend smashing guitar

Townshend rozbíja svoju gitaru pri koncerte The Who v Ernst-Merck-Halle v Hamburgu, 12. septembra 1972

The Who Hamburg 1972 2

Roger Daltrey, vľavo, a Pete Townshend v Hamburgu, 1972

Live at Leeds Edit

1. januára 1970 kapela vystúpila v programe BBC Pop Go To Sixties, živo vysielanom na BBC1, kde zahrala "I Can See For Miles". Vo februári nahrala Live at Leeds, mnohými kritikmi označované za najlepší živý rockový album všetkých dôb.[11][12][13][14][15][16] Koncert na univerzite v Leedsi bol sučasťou turné k Tommymu, v rámci ktorého sa The Who stali prvým rockovým interpretom, ktorý vystúpil v Metropolitnej opeře v New Yorku. V marci vydali hit "The Seeker".

Lifehouse a Who's Next Edit

V marci 1971 začala kapela nahrávať dostupný materiál k Lifehousu, Townshendovej rockovej opere, s Kitom Lambertom v New Yorku a nahrávanie pokračovalo v marciu s Glynom Johnsom. Časť nahraného materiálu a jedna s ním nesúvisiaca Entwistlova skladba boli vydané sťa tradičný štúdiový album Who's Next. Podľa kritikov a fanúšikov ide o najúspešnejší album The Who. Umiestil sa na štvrtom mieste americkej popovej hitparády a na prvom mieste vo Veľkej británii. Dve skladby z tohto albumu, "Baba O'Riley" a "Won't Get Fooled Again", sú jednými z prvých príkladov užitia syntetizátoru v rockovej hudbe. Syntetizátory ale môžeme počuť aj na iných skladbách na tomto albume, sťa je "Bargain", "Going Mobile" a "The Song Is Over". V októbri vydali The Who hit "Lets See Action". V roku 1972 vydali singel "Join Together" a "Relay".[17][18]

Quadrophenia a By Numbers Edit

Po Who's Next nasledovala Quadrophenia, druhá dokončená dvojdisková rocková opera The Who. Príbeh je o chlapcovi Jimmym, ktorý sa snaží zistiť svoju vlastnú identitu, jeho rodiny a ďalších.[19] Súčasťou príbehu sú aj potýčky medzi Mods a Rockers začiatkom šesťdesiatych rokov vo Veľkej Británii, sprvu v Brightonu.

Keith Moon 4 - The Who - 1975

Moon v roku 1975

Daltrey and Townshend

Daltrey a Townshend, 21. októbra 1976, Maple Leaf Gardens, Toronto, Ontario

V roku 1974 vydali The Who album Odds & Sods, ktorý obsahoval niekoľko skladieb z predčasne ukončeného projektu Lifehouse. Ich album z roku 1975, The Who by Numbers, obsahoval introspektívne skladby odľahčené hitom "Squeeze Box". Niektorí kritici považovali By Numbers za Townshendov list na rozlúčku.[20] Filmová verzia Tommyho vydaná toho roku bola režírovaná Kenom Russellom, v hlavnej roli sa objevil Daltrey a Townshendovi vyniesla nomináciu na Academy Award za pôvodnú hudbu. 6. decembra 1975 vytvorili The Who rekord za najväčší koncert konaný pod strechou v Pointiac Silverdome, ktorého se zúčastnilo 75 962 B ĽA ĽA-ĽA aktivitiek.[21] 31. mája 1976 zahrali v Londýne koncert, ktorý bol minimálne desať rokov zapísaný v Guinnessovej knihe rekordov sťa najhlasnejší koncert na svete s hlasitosťou viac než 120dB.[22]

Who Are You a Moonova smrť Edit

18. septembra 1978 vydala kapela Who Are You. Úspech albumu bol zatienený Moonovou smrťou. Moon zomrel v spánku 7. augusta po nadmernej dávke Heminevrinu - ktorý mu bol predpísaný pre potlačenie abstinenčných príznakov alkoholu - pár hodín po večierku u Paula McCartneyho.[23] V kapele ho nahradil Kenney Jones, známy z kapiel The Small Faces a The Faces.

2. apríla 1979 sa kapela vrátila na pódium koncertom v Rainbow Theatre v Londýne. Na jae a v lete nasledovali vystúpenua na Filmovom festivale v Cannes vo Francúzsku, v Škótsku, na štadióne Wembley v Londýne, v Západnom Nemecku, v Capitol Theatre v Passaic v New Jersey a päť koncertov v Madison Square Garden v New York City.

V roku 1979 vydali The Who tiež dokumentárny film The Kids Are Alright a filmovú verziu Quadrophenie, neskorší kasovný trhák vo Veľkej Británii. V decembri sa The Who stali treťou kapelou, po The Beatles a The Band, ktorá se objavila na obálke magazínu Time.

Tragédia v Cincinnati Edit

V roku 1979 vyrazili The Who na menšie turné po USA, ktoré bolo poznamenané tragédiou. 3. decembra 1979 v Riverfront Coliseum v Cincinnati v štáte Ohio zomrelo v davovej tlačenici 11 fanúšikov a bolo zranených 26 ďalších. Čiastočne sa tak stalo quôli tomu, že miesta v hľadisku neboli rezervovateľné - tí, ktorí sa dostanú do haly prví, získajú najlepšie miesto. Okrem toho množstvo fanúšikov, ktorí čakali vonku, omylom pokladalo zvukovú skúšku kapely za skutočný začiatok koncertu a pokúsilo sa natlačiť dovnútra. Pretože bola otvorená len časť vchodu, vytvorilo sa tu zúžené miesto, kam sa snažili dostať tisíce fanúšikov, a niektorí boli pošliapaní.

Kapela o tom nebola informovaná, dokiaľ koncert neskončil, pretože sa čelní predstavitelia mesta obávali ďalších davových problémov, keby bol koncert zrušený.[24] Kapela bola hlboko otrasená, keď sa o incidente dozvedela, a vyžiadala si na budúcch koncertoch výpomoc pre zvýšenie bezpečnosti. Následujúci večer v Buffale Daltrey prehlásil, že kapela "minulú noc stratila časť svojej rodiny a tento koncert je pre nich".[25]

1980–1989 Edit

John Entwisle 1987

John Entwistle na koncerte The Who v Manchester Apollo, 1981

Zmena a rozpad Edit

Kapela vydala s Jonesem za bicími dve štúdiové albumy, Face Dances (1981) a It's Hard (1982). Hoci sa oba albumy predávali veľmi dobre a It's Hard získalo v magazíne Rolling Stone päť-hviezdičkové hodnotenie, niektorí fanúšikovia neprijali nový zvuk kapely dobre. Townshendov život byl v krízi - jeho manželstvo se rozpadlo quôli neustálym turné The Who. Začal nadmerne piť a stal sa závislým na heroíne, čo quôli jeho predchádzajúcemu protidrogovému postoju šokovalo aj jeho najbližších priateľov. V roku 1982 sa uzdravil a The Who vyšli na svoje "rozlúčkové" turné po USA a Kanade.[26] Obsahovalo dva koncerty v Shea Stadium v New Yorku 12. a 13. októbra a skončilo v Toronte 17. decembra.[27] Townshend prehlásil, že chcel ešte raz vyjsť na turné predtým, než sa z The Who stane štúdiová kapela. Bolo to najzárobkovejšie turné roku s vypredanými hľadiskami po celej Severnej Amerike.[28]

Townshend strávil časť roku 1983 snahou naisať materiál pre štúdiový album, ktorý stále dlžil Warner Bros. Records vďaka zmluve z roku 1980. Ničmenej koncom roku 1983 sa Townshend prehlásil za neschopného vytvoriť materiál vhodný pre The Who; v decembri oznámil odchod z kapely a Daltreymu, Entwistleovi a Jonesovi poprial všetko najlepšie, pokiaľ by pokračovali bez neho. Potom se zameral na sólové projekty, sťa napríklad White City: A Novel, The Iron Man a Psychoderelict.

Reuniony Edit

V júli 1985 sa The Who - vrátane Kenneyho Jonesa - znovu zišli na koncerte Live Aid Boba Geldofa na štadióne Wembley v Londýne.[29] Prenosový voz BBC vyhodil na začiatku "My Generation" poistky, čo znamenalo kompletnú stratu obrazu, ale kapela hrala ďalej. To spôsobilo, že väčšina videozáznamu "My Generation" a "Pinball Wizard" nebola prenášaná do sveta, ale zvuková stopa "Pinball Wizard" a ostatných piesní bola prenášaná rádiom. Prenos pokračoval s "Love Reign O'er Me" a "Won't Get Fooled Again".[29]

V roku 1988 na BRIT Awards, ktoré sa konalo v Royal Albert Hall, bola kapela ocenená British Phonographic Industry Cenou za celoživotné dielo (Lifetime Achievement Award).[30] The Who na ceremoniálu zahrali krátky súbor skladieb. V roku 1989 vyšli k príležitosti 25. výročia The Kids Are Alright na reunion turné, ktoré obsahovalo prevažne skladby z Tommyho. Simon Phillips hral na bicie, Steve "Boltz" Bolton hlavnú gitaru a Townshend sa presunul na akustickú gitaru, aby zminimalizoval poškodenie sluchu. Po celej Severnej Amerike boli koncerty vypredané, vrátane štyroch vystúpení v Giants Stadium.[31] Na ich dva koncerty v Sullivan Stadium vo Foxboro Massachusetts bolo predaných 100 000 lístkov za menej než 8 hodín, čím prekonali peedchádzajúce rekordy U2 a Davida Bowieho.[32] Celkovo bolo predaných cez dva milióny lístkov.

1990–1999 Edit

Čiastočné reuniony Edit

V roku 1990 vydali dvojdiskový živý album Join Together. Ten istý rok, hneď ako to bolo možné, boli uvedení U2 do Rock and Roll Hall of Fame. Pri tej príležitosti Bono povedal: "The Who sú našimi vzormi viac, než ktorákoľvek iná kapela."[33]

V roku 1991 nahrali The Who cover "Saturday Night's Alright for Fighting" od Eltona Johna pre tribute album Two Rooms: Celebrating the Songs of Elton John & Bernie Taupin. To bolo naposledy, čo nahrávali nejakú novú štúdiovú nahrávku s Entwistlom. V roku 1994 oslávil Daltrey päťdesiate narodeniny dvoma koncertmi v Carnegie Hall, kde hrali sťa hostia Entwistle s Townshendom. Hoci boli všetci traja prítomní, na pódiu sa objavili spoločne až na konci koncertu pri "Join Together" s ďalšími hosťami. Daltrey ten rok vyšiel na turné s Entwistlom, s klávesistou Johnem "Rabbitom" Bundrickom, bubeníkom Zakom Starkeym a Simonom Townshendom, ktorý hral na gitaru miesto svojho brata.

Revival Quadrophénia Edit

V roku 1996 vystúpili Townshend, Entwistle, Daltrey, Starkey a ich hostia v Hyde Parku, kde zahrali Quadrophéniu. Komentár k vystúpenia čítal Phil Daniels, ktorý hral Moda Jimmyho vo filme. Navzdory technickým problémom bol koncert úspešný a nasledovala ho šesťdenná citácia v Madison Square Garden. Townshend hral výhradne na akustickú gitaru. Koncerty neboli uvádzané sťa akcia The Who. Úspech Quadrophénie vyústil v turné po USA a Európe v rokoch 1996 a 1997. Townshend hral väčšinou na akustickú gitaru, ale pri vybraných skladbách aj na elektrickú gitaru. V roku 1998 zaradila VH1 The Who medzi 100 najvýznamnejších umelcov rock'n'rollu.[34]

Na konci roku 1990 hrali The Who prvýkrát od roku 1985 sťa päťčlenní s klávesistom Bundrickom a bubeníkom Starkeym. Prvý koncert sa odohral 29. októbra 1999 v Las Vegas v MGM Grand Garden Arena. 30. a 31. októbra koncertovali akusticky na Bridge School Benefit Neila Younga v Shoreline Amphitheatre v Mountain View v Kalifornii. Potom zahrali 12. a 13. novembra v House of Blues v Chicagu benefičný koncert pre Maryville Academy. 22. a 23. decembra vystúpili na vianočnom charitatívnom koncerte v Shepherd's Bush Empire v Londýne. Toto boli od roku 1982 prvé koncerty, na ktorých hral Townshend po celú dobu na elektrickú gitaru. Vystúpenie v Las Vegas z 29. októbra bolo čiastočne vysielané v televízii a na internete a neskôr vyšlo na DVD The Vegas Job. Recenzie na tieto koncerty boli kladné.

2000–2010 Edit

Koncerty pre charitu a Entwistleova smrť Edit

Po úspešnom roku 1999 sa The Who vydali v roku 2000 na turné po USA a Veľkej Británii. Turné začalo 6. júna charitatívnym koncertom pre Robin Hood Foundation v Jacob K. Javits Convention Center v New Yorku a skončilo 27. novembra v Royal Albert Hall charitatívnym koncertom pre Teenage Cancer Trust. Toho roku zaradila VH1 The Who na ôsme miesto v rebríčku 100 najvýznamnejších umelcov hard rocku. 20. októbra 2001 hrala kapela, s bubeníkom Zakom Starkeym, na koncerte The Concert for New York City v Madison Square Garden, kde zahrali "Who Are You", "Baba O'Riley", "Behind Blue Eyes" a "Won't Get Fooled Again". Koncert bol venovaný rodinám hasičov a policajtov, ktorí zomreli v Svetovom obchodnom centre 11. augusta 2001. The Who boli tiež toho roku ocenení cenou Grammy za celoživotné dielo.[35]

V roce 2002 zahrali The Who päť koncertov v Anglicku; 27. a 28. januára v Portsmouthu, 31. januára ve Watfordu a 7. a 8. apríla pre Teenage Cancer Trust v Royal Albert Hall. Tieto koncerty boli posledné, na ktprých hral Entwistle s The Who. 27. júna, tesne pred začiatkom ich amerického turné, bol Entwistle v Hard Rock Hoteli v Las Vegas nájdený mŕtvy. Príčninou bol infarkt, na ktorom sa podieľal tiež kokaín.[36] Po krátkom otáľaní a dvoch zrušených koncertoch začalo turné v Hollywood Bowl s basistom Pinom Palladinem sťa Entwistleova (teraz stála) náhrada. Väčšina koncertov bola oficiálne vydaná na CD sťa Encore Series 2002. V auguste časopis Q označil The Who sťa jednu z "50 kapiel, ktoré musíte počuť, než zomriete". V novembri 2003 sa sedem albumov od The Who umiestilo v zozname magazínu Rolling Stone 500 najlepších albumov všetkých dôb, čo bolo viac, než akýkoľvek iný umelec s výnimkou The Beatles, The Rolling Stones, Boba Dylana a Bruca Springsteena.

V roku 2004 vydali The Who "Old Red Wine" a "Real Good Looking Boy" (s basistami Pinom Palladinom a Gregom Lakom, v tomto poradí) sťa súčasť zbierky singlov Then and Now a vyšli na turné, ktoré obsahovalo 18 koncertov a na ktorom hrali v Japonsku, v Austrálii, vo Veľkej Británii a v USA. Všetky koncerty boli vydané na CD sťa súčasť Encore Series 2004. Kapela bola tiež hlavnou hviezdou na Isle of Wight Festival.[37] Toho roku tie žčasopis Rolling Stone zaradil The Who na 29. miesto na svoj zoznam 100 navýznamnejších umelcov všetkých dôb.[38]

Endless Wire Edit

The Who 2007 -2-

The Who na turné v roku 2007. Zľava: Zak Starkey, Daltrey, Townshend a John "Rabbit" Bundrick

The Who oznámili, že na jar 2005 vyjde jich prvý štúdiový album po 23 rokoch (predbežne nazvaný WHO2). Townshend pokračoval v práci na albume a na svojom blogu zverejnil novelu The Boy Who Heard Music. Z tej sa vyvinula mini-opera Wire & Glass, ktorá vytvorila jadro nového albumu The Who a neskôr riadnu operu, ktorú Townshend predstavil na Vassar College.

V júli 2005 hrali The Who na londýnskej časti koncertu Live 8. The Who boli tiež toho roku uvedení do Britskej hudobnej siene slávy (UK Music Hall of Fame). V roku 2006 boli The Who prvými, kto obdržal cenu Freddie Mercury Lifetime Achievement Award v rámci Vodafone music awards.[39]

Endless Wire bolo vydané 30. októbra 2006 (31. októbra vo Veľkej británii). Bol to prvý riadny štúdiový album od It's Hard z roku 1982 a obsahoval prvú mini-operu od "Rael" z albumu The Who Sell Out z roku 1967. V predvečer dňa, kedy album vyšiel (29. októbra), zahrali The Who časť mini-opery a niekoľko piesní živo v závere BBC Electric Proms v Roundhouse v Londýne.[40]

Ešte pred vydaním albumu (na jeho podporu) vyšli The Who na turné, ktoré prebiehalo v rokoch 2006 a 2007. Koncerty boli vydané na CD a DVD sťa súčasť Encore Series 2006 and 2007. Starkeymu bolo ponúknuté oficiálne členstvo v Oasis v apríli a v The Who v novembri 2006, ale odmietol s tým, že radšej rozdelí svoj čas medzi obe kapely. 24. júna 2007 boli The Who jednou z hlavných hviezd na programe festivalu Glastonbury.[41]

Amazing Journey Edit

V novembri 2007 bol vydaný dokumentárny film Amazing Journey: The Story of The Who. Ten obsahuje zábery, ktoré neboli v skorších dokumentoch, vrátane filmového záznamu vystúpenia na univerzite v Leeds z roku 1970 a vystúpenia ešte sťa The High Numbers v Railway Hotelu z roku 1964. Amazing Journey bol v roku 2009 nominovaný na Grammy Award. The Who boli vyznamenaní na VH1 Rock Honors v roku 2008. Nahrávanie koncertu sa uskutočnilo 12. júla[42] a 17. júla nasledovalo televízne vysielanie. Ten istý týždeň vyšla best-of kolekce 12 piesní pre hru Rock Band. Behem E3 Media and Business Summit v roku 2008 vystúpili The Who na Rock Band party v Orpheum Theater. V októbri 2008 vyšli na turné, v rámci ktorého navštívili štyri japonská a deväť severoamerických miest. V decembri boli The Who ocenení na Kennedy Center Honors.

Na začiatku roku 2009 boli na turné v Austrálii a na Novom Zélande. V septembri Townshend na webových stránkach The Who oznámil, že pracuje na novom muzikáli nazvanom Floss, ktorý je o starnúcom rockerovi známom sťa "Walter", a že niektoré skladby z tohto muzikálu sa môžu objaviť na budúcom albume The Who.[43]

The Who Films Ltd Edit

Tommy (1975) Edit

The Who bola jedna z prvých kapiel, ktorá si robila vlastné filmy. Prvý film The Who bol Tommy (1975) inšpirovanýich rovnomennou rockovou operou z roku 1969. Objavilo sa v ňom mnoho hviezd sťa Elton John, Oliver Reed a Ann Margret. Daltrey hral "hluchého, nemého a slepého chlapca" a Keith Moon zlého pedofilného strýka Ernieho.

Quadrophenia (1979) Edit

Quadrophenia bola ich druhým filmom, tentokrát inšpirovaným ich rockovou oprerou toho istého mena. Hlavným protagonistom je Jimmy (Phil Daniels), ktorý je Mod, berie amfetamíny a neskôr má problémy s rodičmi a tiež so svojimi priateľmi. Film končí tým, že opúšťa subkultúru Mods.

The Kids Are Alright (1979) Edit

Tento film obsahuje najlepšie živé vystúpenia The Who.

McVicar (1980) Edit

Tretí film The Who, McVicar, je založený na skutočných udalostiach. Roger Daltrey v ňom hrá bankovného lupiča Johna McVicara a Adam Faith jeho kamaráta. Soundtrack tohto filmu je Daltreyho sólovým albumom, na ktorom se podieľali aj ostatní členovia The Who.

Členovia Edit

Súčasní členovia
  • Roger Daltrey – spev, gitara, harmonika, perkusie (1964–súčasnosť)
  • Pete Townshend – gitara, klávesy, syntetizátory, spev (1964–súčasnosť)
Skorší členové
  • John Entwistle – basgitara, lesný roh, klávesy, spev (1964–2002)
  • Doug Sandom – bicie (1964)
  • Keith Moon – bicie, spev (1964–1978)
  • Kenney Jones – bicie (1978–1988)

Diskografia Edit

Štúdiové albumy
  • My Generation (1965)
  • A Quick One (1966)
  • The Who Sell Out (1967)
  • Tommy (1969)
  • Who's Next (1971)
  • Quadrophenia (1973)
  • The Who by Numbers (1975)
  • Who Are You (1978)
  • Face Dances (1981)
  • It's Hard (1982)
  • Endless Wire (2006)

Referencie Edit

Šablóna:Preklad

  1. Šablóna:Citace elektronické monografie
  2. Šablóna:Citace elektronické monografie
  3. Šablóna:Citace elektronické monografie
  4. Amazing Journey - The Story of The Who DVD
  5. 5,0 5,1 "'Who I Am': Rock icon Pete Townshend tells his story". MSNBC. Retrieved 23 November 2012
  6. Šablóna:Cite web
  7. 50 Moments That Changed the History of Rock 'n' Roll
  8. Šablóna:Cite web
  9. The Rolling Stone Interview: Pete Townshend
  10. Spitz, Bob (1979). Barefoot In Babylon: The Creation of the Woodstock Music Festival. W.W. Norton & Company. p. 462 ISBN 0-393-30644-5.
  11. "Shake, rattle and roll!: The best live albums of all time". The Independent.
  12. "Hope I don't have a heart attack". The Telegraph (22. júna 2006).
  13. Live at Leeds: Who's best ...The Independent (7. júna 2006).
  14. "Live at Leeds". Rolling Stone (1. listopadu 2003).
  15. Šablóna:Cite news
  16. The Who: Live at Leeds, Popmatters.com.
  17. Roberts, David (2006). British Hit Singles & Albums. London: Guinness World Records Limited
  18. Whitburn, Joel (2006). The Billboard Book of Top 40 Hits. Billboard Books
  19. Šablóna:Cite web
  20. Šablóna:Cite web
  21. Šablóna:Cite web
  22. Šablóna:Cite web
  23. Šablóna:Cite web
  24. CrowdSafe.com, The Who Concert Tragedy Task Force Report
  25. "Time, ročník 114, vydanie 19-27" str. 225. Time Inc., 1979
  26. "The 25 Boldest Career Moves in Rock History: Pete Townshend Becomes a Book Editor".
  27. thewho.com
  28. Šablóna:Cite web
  29. 29,0 29,1 Mark Wilkerson (2006). "Amazing Journey: The Life of Pete Townshend". str. 406
  30. The Who - Brit Awards Brits.co.uk.
  31. Šablóna:Cite web
  32. Šablóna:Cite news
  33. Šablóna:Cite web
  34. "VH1: 100 Greatest Artists of Rock & Roll". Rock On The Net. Retrieved 22 November 2012
  35. Šablóna:Cite web
  36. Šablóna:Cite news
  37. http://www.virtualfestivals.com/latest/news/1104
  38. Šablóna:Cite news
  39. Šablóna:Cite news
  40. "Electric Proms - The Who". BBC. Retrieved 27 November 2012
  41. "The Who close Glastonbury 2007". NME.
  42. Šablóna:Cite news
  43. Šablóna:Cite web

Externé odkazy Edit

Šablóna:The Who

Portal: Bordelová Lehota

Ad blocker interference detected!


Wikia is a free-to-use site that makes money from advertising. We have a modified experience for viewers using ad blockers

Wikia is not accessible if you’ve made further modifications. Remove the custom ad blocker rule(s) and the page will load as expected.

Also on FANDOM

Random Wiki