Asistetin Wiki
Register
Advertisement

Pete Townshend (2012)
Pete Townshend

Peter Dennis Blandford "Pete" Townshend (* 19. mája 1945) je anglický rockový hudobník, skladateľ, multi-inštrumentalista, spevák a spisovateľ, známy predovšetkým sťa gitarista a skladateľ rockovej kapely The Who, ale tiež svojou sólovou kariérou. Jeho kariéra s The Who trvá už 50 rokov, behom ktorých sa kapela stala jednou z najvplyvnejších kapiel 60. a 70. rokov.[1]

Townshend je hlavným skladateľom The Who, pre ktorých napísal cez 100 piesní na 11 štúdiových albumov, vrátane koncepčných albumov a rockových opier Tommy a Quadrophenia. Tiež napísal cez 100 piesní, ktoré sa objavili na jeho sólových albumoch, rovnako sťa rádiové a televízne znelky. Hoci je známy predovšetkým sťa gitarista, hrá tiež na ďalšie nástroje sťa sú klávesy, banjo, akordeón, harmonika, ukulele, mandolína, husle, syntetizátor, basgitara alebo bicie. Na všetky nástroje sa naučil hrať sám.

Townshend rovnako píše články do novín a magazínov, knižné recenzie, eseje, knihy a scenáre, ale tiež spolupracuje sťa textár a skladateľ na rade ďalších hudobných projektoch. Townshend sa umiestil na treťom mieste v rebríčku najlepších gitaristov v knihe The New Book of Rock Lists od Davea Marsha,[2] na desátém místě v žebříčku 50 nejlepších kytaristů podle Gibson.com[3] a opäť na desiatom mieste v rebeíčku 100 najlepších gitaristov všetkých dôb vydanom v roku 2011 v magazíne Rolling Stone.[4] V roku 1990 bol sťa člen The Who uvedený do Rock and Roll Hall of Fame.

Detstvo a vzdelanie[]

Peter Dennis Blandford Townshend sa narodil 19. apríla 1945 v západnom Londýne; desať dní po kapitulácii Německa v druhé svetovej vojne. Pochádza z hudobnej rodiny: jeho otec Cliff Townshend bol profesionálnym altovým saxofonistom v The Squadronaires - tanečnej skupine pre Royal Air Force, a jeho matka Betty (rodená Dennis) bola speváčkou v Sydney Torch and Les Douglass Orchestras.[5] Townshendovci mali veľmi nestabilné manželstvo, pretože obaja silne pili a mali ostrú povahu. Cliff Townshend bol často mimo domov na turné so svojou kapelou, zatiaľčo Betty mala milostný pomer s inými mužmi. Rozišli sa, keď bol Pete ešte batoľa a bol poslaný ku svojej babičke z matkinej strany Emme Dennis, ktorú Pete neskôr popísal sťa „klinicky choromyseľnú“. Dvojročné odlúčenie skončilo, keď si Cliff a Betty spoločne kúpili dom na Woodgrange Avenue v londýnskom Actone, a Pete sa šťastne vrátil ku svojim rodičom.[6]

Townshend nemal v detstve mnoho priateľov, a tak trávil mnoho času čítaním dobrodružných románov sťa Gulliverove cesty alebo Ostrov pokladov.[5] Užíval si časté rodinné výlety k anglickému pobrežiu alebo na Isle of Man. Na jednom z týchto výletov v lete 1956 videl film Rock Around the Clock, ktorý začal jeho fascináciu americkým rock and rollom.[5] Nedlho potom videl vystúpenie Billa Haleyho v Londýne, čo bol prvý koncert, na kterom Pete bol.[6] V tej dobe neusiloval o kariéru profesionálneho hudobníka; namiesto toho sa chcel stať novinárom.[5]

Potom, čo Townshend zložil skúšku Eleven Plus, bol prijatý na Acton County Grammar School.[7] Na Acton County bol často šikanovaný quôli svojmu veľkému nosu a atto skúsenosť ho hlboko ovplyvnila.[6] Jeho babička Emma mu na Vianoce 1956 kúpila jeho prvú gitaru - pomerne lacný španielsky model.[6] Hoci ho otec niekoľko akordov naučil, Townshend si prevažne hranie osvojil sám a nikdy sa nenaučil hudbu čítať.[5] Townshend a jeho kamarát zo školy John Entwistle spolu založili kapelu the Confederates, v ktorej hral Townshend na banjo a Entwistle na lesný roh.[7] Hrali predovšetkým skladby Ackera Bilka, Kennyho Balla a Lonnieho Donegana.[5] Ničmenej oboch veľmi ovplyvnil vtedy stále populárnejší rock and roll a Townshend obdivoval hlave „Move It“ - debutový singel Cliffa Richarda.[8] Townshend odišiel od the Confederates po bitke s ich bubeníkom Chrisom Sherwinom a v starožitníctve svojej matky si kúpil „obstojne dobrú československú gitaru“.[6]

Townshendovi bratia Paul a Simon sa narodili v rokoch 1967 a 1960, v tomto poradí.[6] Pretože Pete nemal dostatočne dobré výsledky, aby šiel na univerzitu, rozhodoval sa medzi umeleckou školou, hudobnou školou alebo prácou.[5] Nakoniec sa rozhodol študovať grafický design na Ealing Art College, kam sa zapísal v roku 1961. Na Ealingu Townshend študoval spolu s Ronniem Woodom - budúcim gitaristom The Rolling Stones, a s Freddiem Mercurym - budúcim spevákom Queen. Prednášali tu významní umelci a designéri, napríklad priekopník autodeštruktívneho umenia Gustav Metzger.[6] V tej dobe bol Townshendovým spolubývajúcim Tom Wright, ktorý mal rozsiahlu zbierku platní, ktorú Townshend počúval, a ovplyvnili ho tak R&B umelci sťa Howlin' Wolf, John Lee Hooker, Bo Diddley, Booker T. & the MGs, Little Walter a Chuck Berry.[6] Townshend školu zanechal v roku 1964, aby sa mohol plne venovať hudbe.[9]

Hudobná kariéra[]

1961–1964: the Detours[]

V lete 1961 John Entwistle ponúkol Townshendovi členstvo v The Detours, Skiffle rock and rollové kapele, sťa ďalší gitarista.[8] Spočiatku repertoár kapely zostával prevažně z coverov piesní The Shadows, The Ventures a popových a tradičných jazzových skladieb. Roger Daltrey hral sólovú gitaru, Townshend na rytmickú gitaru, Entwistle na basgitaru, Doug Sandom na bicie a Colin Dawson spieval.[5] Daltrey bol zároveň lídrom kapely.[8] Dawson v roku 1962 po hádkach s Daltreym od kapely odišiel. Potom sa z Daltreyho stal hlavný spevák a Townshend začal hrať sólovú gitaru. Pomocou Townshendovej matky kapela získala zmluvu s Robertom Drucom,[8] ktorý z kapely urobial predskokanov skupín sťa Screaming Lord Sutch, Cliff Bennett and the Rebel Rousers, Shane Fenton and the Fentones a Johnny Kidd and the Pirates.[8] V roku 1963 Townshendov otec zariadil amatérske nahrávanie „It Was You“, vôbec prvej skladby, ktorú jeho syn zložil.[5] Pretože už existovala iná kapela The Detours, boli nútení si zmeniť meno.[8] Townshendov spolubývyjúci Richard Barnes vymyslel nový názov The Who a Daltrey ho odsúhlasil.

1964–1982: the Who[]

Viac si prečítate v článku The Who

Nedlho po premenovaní bol Doug Sandom nahradený Keithom Moonom, ktorý predtým niekoľko rokov hral poloprofesionálne s The Beachcombers.[7] Skoro sa kapely ujal Peter Meaden, ktorý ich presvedčil, aby si zmenili názov na The High Numbers, a priblížil ich subkultúre mods. Potom, čo vydali jeden neúspešný singel („I'm the Face/Zoot Suit“), sa zbavili Meadena a podpísali zmluvu s dvoma novými manažérmi, Chrisom Stampom a Kitom Lambertom, ktorí spolu chceli nájsť novú talentovanú kapelu a vytvoriť o nej dokumentárny film.[8] Tým sa názov The High Numbers nepáčil, a tak ho zmenili späť na The Who.[8] V júni 1964, behom vystúpenia v Railway Tavern, Townshend náhodou o nízky strop zlomil krk svojej gitary a následne zničil celý nástroj.[7] Rozbíjanie nástrojov na pódiu sa stalo bežnou súčásťou koncertov The Who.[7]

S pomocou Lamberta The Who zaujali amerického hudobného producenta Shela Talmyho, ktorý pre kapelu obstaral nahrávaciu zmluvu. Townshend napísal skladbu „I Can't Explain“, ktorá zámerne napodobňovala sound The Kinks - ďalšej kapely, ktorých bol Talmy producentom. Tento singel vyšiel v januári 1965, umiestnil sa na ôsmom mieste britských hitparád a stal sa tak prvým hitom The Who.[6] Následujúci singel „Anyway, Anyhow, Anywhere“, na ktorom sa autorsky podieľali Daltrey a Townshend, sa umiestnil na desiatom mieste v britskej hitparáde.[10] Ničmenej to bolo vydanie ich tretieho singlu „My Generation“ v novembri toho istého roku, ktoré, podľa ich životopisca Marka Wilkersona, „potvrdilo ich povesť pragmatickej kapely, ktorá odrážala pocity tisícov nasraných adolescentov tej doby“.[6] Tento singel napísaný Townshendom sa umiestnil na druhom mieste britských hitparád a stal sa najväčším hitom The Who. Táto pieseň a jej slávny verš – „dúfám, že zomriem skôr, než zostarnem“ – boli „predovšetkým o hľadaní miesta v spoločnosti“, prehlásil Townshend v rozhovore s Davidom Frickom.[6]

Aby zarobili na úspechu nedávneho singlu, vydali The Who na konci roku 1965 svoj debutový album My Generation (The Who Sings My Generation v USA), ktorý obsahoval pôvodné Townshendove skladby a niekoľko coverov piesní Jamesa Browna, ktoré si Daltrey obľúbil.[11] Townshend ďalej napísal niekoľko úspešných singlov, vrátane „Pictures of Lily“, „Substitute“, „I'm a Boy“ a „Happy Jack“.[5] Lambert Townshenda presvedčil, aby pre ďalší album písal dlhšie skladby. Tak vzniklo „A Quick One, While He's Away“. Album bol neskôr pomenovaný A Quick One[7] a ihneď po vydaní v decembri 1966 obsadil štvrté miesto v hitparádach.[7] Na koncertoch Townshend začal používať pre ne charakteristický pohyb, v ktorom točí rukou proti strunám na gitare, čo pripomína veterný mlyn.[5] Na túto techniku prišiel pri sledovaní Keitha Richardsa, ako sa pred koncertom preťahuje.[12]

Townshendov „veterný mlyn“ (1976)

Svoje prvé americké turné zahájili The Who 22. februára 1967.[6] Nezačalo zrovna najlepšie; Townshend a Daltrey boli zavretí za napadnutie policajta, ktorého považovali za výtržníka. Townshend si našiel záľubu v rozbíjaní hotelových izieb, hoci v ďaleko menšej miere než Moon.[5] Začal experimentovať s LSD, s čím prestal potom, čo si 18. júna pred Monterey Pop Festivalem vzal veľmi silný trip.[5] Ďalší album, vydaný v decembri toho istého roku, bol The Who Sell Out – koncepčný album inšpirovaný pirátskym rádiom, ktoré malo vplyv na rast popularity The Who. Medzi piesňami obsahoval niekoľko zábavných zneliek a parodujúcich reklám a singel „I Can See for Miles“.[8] Navzdory úspechu tohto singlu, ktorý sa umiestnil na deviatom mieste americkej hitparády, bol Townshend prequapený, že sa „I Can See for Miles“ nestal veľkým hitom, pretože ho označil za do tej doby svoju najlepšiu skladbu.[6]

V roku 1968 sa Townshend začal zaujímať o učenie Mehera Babu.[7] Začal tvoriť hudobné dielo o hluchom, nemom a slepom chlapcovi, ktorý prežíva pocity pomocou hudby.[6] Toto dielo skúma dogmy Babovej filozofie.[5] Výsledkom bola rocková opera Tommy vydaná 23. mája 1969. Zožala uznanie kritiky a komerčný úspech. Na podporu tohto albumu vyšli The Who na turné, ktoré obsahovalo legendárne vystúpenie na Woodstocku 17. septembra. Zatiaľčo The Who hrali, Abbie Hoffman - vedúci predstaviteľ Yippies, vyskočil na pódium a sťažoval sa na zatknutie Johna Sinclaira. Townshend ho okamžite zrazil so svojou gitarou z pódia.[8]

V roku 1970 The Who vydali album Live at Leeds, ktorý niekoľko kritikiv označilo za najlepší živý album všetkých dôb.[13] Townshend začal písat materiál pre novú rockovú operu Lifehouse. Mal to byť multimediálny projekt, ktorý by symbolizoval vzťah medzi hudobníkom a publikom.[7] Zbytok kapely bol zmätený zložitým dejom a chcel iný album. Townshend sa začal cítiť odcudzený a potom, čo utrpel nervové zrútenie, bol projekt zastavený.[7] Väčšina materiálu pre Lifehouse bola vydaná na tradičnom štúdiovom albume Who's Next. Ten sa stalo veľmi komerčne úspešných, v britskej hitparáde sa umiestnil na prvom mieste a obsahoval hity "Baba O'Riley" a "Won't Get Fooled Again", ktoré obsahujú novátorské použitoe syntetizátoru.[8] "Baba O'Riley" bola čiastočne napísaná sťa Townshendova óda na jeho dva idoly tej doby - Mehera Babu a skladatele Terryho Rileyho.[14]

Pete Townshend v Hamburgu v Nemecku (september 1972)

V roku 1973 začal písať Townshend skladby pre novú rockovú operu. Rozhodol sa, že bude o subkultúre Mods a ich stretnutiach s rockermi začiatkom 60. let vo Veľkej Británii.[7] Nazval ju Quadrophenia a jedná sa o jediný album The Who, ktorý kompletne napísal Townshend, ktorý ho quôli skauenému vzťahu s Lambertom také produkoval.[6] Bol vydaný v novembri a umiestnil sa na druhom mieste v britských aj amerických hitparádach.[8] Na turné hrali tento album s pomocou predom nahraných pások, čo spôsobovalo nezhody. Behom vystúpenia v Newcastle pásky zlyhali, na čo Townshend pritiahol na pódium zvukového inžiniera Boba Priddena, křičal naňho a čiastočne chybné pásky zničil.[8] 14. apríla 1974 hral Townshend svoj prvý sólový koncert - benefit pre londýnske kulturné centrum.[6]

18. marca 1975 mala premiéru filmová verzia Tommyho, v ktorej mimo iných hrali Ann-Margret, Tina Turner, Elton John a Jack Nicholson.[7][8] Townshend bol nominovaný na Academy Award.[7] V novembri bol vydaný album The Who by Numbers, ktorý sa umiestnilo na siedmom mieste v britských a na ôsmom mieste v amerických hitparádach. Obsahoval introspektívne skladby, často pesimistické.[6] Obsahoval singel „Squeeze Box“, ktorý Townshend napísal potom, čo sa naučil hrať na akordeón.[6] Po turné v roku 1976 si dal Townshend ročnú pauzu od kapely, aby sa mohol venovať rodine.[8]

Navzdory smrti dvoch ich členov bola a je kapela naďalej úspešná. Mnohými hudobnými kritikmi sú The Who považovaní za jednu z najlepších[15][16] koncertujících kapel,[17][18] ktorých kariéra trvá od polovice 60. rokov až dodnes. Je charakteristická kombináciou veľkej hlasitosti, mešťanstva, širokej škály rockových rytmov a vysoko energického soundu. The Who aj v 21. storočí stále vystupujú na významných udalostiach, vrátane kritikou vysoko uznávaných vystúpení na The Concert for New York City v roku 2001, Isle of Wight Festivalu v roku 2004, Live 8 v roku 2005 alebo na festivale Glastonbury v roku 2007.

Townshend zostal hlavným skladateľom a lídrom The Who, pre ktorých nepísal viacej než sto skladieb, ktoré sa objavili na jedenástich štúdiových albumoch. Medzi jeho známe úspechy patrí vytvorenie druhej novátorskej rockovej opery Quadrophenia; dramatické vystupovanie na pódiu; využívanie gitarovej spätnej väzby a novátorské využitie syntetizátoru v rockovej hudbe.

Nedávná práca s The Who[]

Od polovice 90. rokov až dodnes sa Townshend účastnil rady turné so žijúcimi členmi The Who, vrátane turné v roku 2002, ktoré pokračovali navzdory Entwistleovej smrti.[19]

Vo februári 2002 bolo oznámené veľké celosvetové turné na podporu ich prvého nového albumu od roku 1982. Townshend na svojom blogu od augusta 2005 publikoval polo-autobiografický príbeh The Boy Who Heard Music. Blog bol ukončený v septembri 2006. 25. februára 2006 oznámil vydanie mini-opery inšpirovanej touto novelou. V októbri 2006 The Who vydali Endless Wire] - prvý štúdiový album po 26 rokoch.

7. februára 2010 hrali The Who na Super Bowl XLIV.[20] V roku 2012 oznámili, že vyjdú na turné, kde budú hrať rockovú operu Quadrophenia.

The Who boli posledným interpretom na záverečnom cerermoniáli Súťaží, kde zahrali skladby "Baba O'Riley", "See Me, Feel Me" a "My Generation".[21]

Diskografia[]

Sólové albumy[]

  • Who Came First (1972)
  • Rough Mix (1977) (s Ronniem Lanom)
  • Empty Glass (1980)
  • All the Best Cowboys Have Chinese Eyes (1982)
  • White City: A Novel (1985)
  • The Iron Man: The Musical by Pete Townshend (1989)
  • Psychoderelict (1993)

Bibliografia[]

  • The Story of Tommy (1977, Eel Pie Publishing) – s Richardom Barnesom
  • Horse's Neck (1985, Faber and Faber) – zbierka krátkych poviedok
  • The Who's Tommy (1993, Pantheon Books)
  • The Who: Maximum R&B (2004, Plexus Publishing) – s Richardom Barnesom
  • Who I Am (2012, HarperCollins) – autobiografia

Reference[]

Template:Preklad

  1. The Who. Encyclopædia Britannica
  2. Template:Cite book
  3. Template:Cite web
  4. Template:Cite web
  5. 5.00 5.01 5.02 5.03 5.04 5.05 5.06 5.07 5.08 5.09 5.10 5.11 5.12 5.13 Template:Citace monografie
  6. 6.00 6.01 6.02 6.03 6.04 6.05 6.06 6.07 6.08 6.09 6.10 6.11 6.12 6.13 6.14 6.15 6.16 6.17 Template:Citace monografie
  7. 7.00 7.01 7.02 7.03 7.04 7.05 7.06 7.07 7.08 7.09 7.10 7.11 7.12 Template:Citace monografie
  8. 8.00 8.01 8.02 8.03 8.04 8.05 8.06 8.07 8.08 8.09 8.10 8.11 8.12 8.13 8.14 Template:Citace monografie
  9. Template:Citace monografie
  10. Template:Citace monografie
  11. Template:Cite web
  12. Template:Cite news
  13. Template:Cite news
  14. Template:Cite news
  15. Template:Cite web
  16. Template:Cite web
  17. Vedder, Eddie. "The Immortals – The Greatest Artists of All Time: 29) The Who" Rolling Stone, 15 April 2004.
  18. Template:Cite web
  19. Template:Cite web
  20. Template:Cite news
  21. Template:Cite web

Template:The Who

Advertisement